Rozloučení bratra Modoka s Mahykanem

Pomaly prešiel už skoro mesiac a ja stále nie som schopný vyjadriť sa k odchodu Vášho i nášho vzácneho priateľa, brata Mahykana. Nepoznal som ho tak dobre, ako niektorí moji súkmeňovci, no ako náčelníkovi práve mne pripadlo rozlúčiť sa s ním v mene všetkých slovenských woodcrafterov.

Bol to pre mňa stresový týždeň. Najprv som sa od Tokaheyu dozvedel o Mahykanovom odchode a na druhý deň pri automobilovej nehode zahynul kamarát Oto, kedysi člen našej trampskej osady.

Je nám veľmi ľúto – a teraz už s tým nič neurobíme – že sme nezrealizovali úmysel pozvať Mahykana k nám na Slovensko, hoci sme o tom spolu hovorili. Vieme, ako veľmi mal rád slovenské hory, ako dobre poznal tunajšie miesta a ľudí a čo preňho Slovensko znamenalo. Ako veľa znamenal pre hnutie zvané woodcraft ON, o tom by ste najlepšie vedeli rozprávať Vy.

V poslednom období som si zvykol čítať na Vašej webovej stránke práve jeho príspevky. Neraz mi zišlo na um porovnanie so Setonom; pripadal mi ako Seton dnešných dní. Hoci, ako som už napísal, ja som ho až tak dobre nepoznal. V pamäti mi však navždy zostane ten jeho pozorný pohľad, ako jedľa vzpriamený postoj, rozvážny spôsob reči a konania. A navždy ma bude mrzieť, že sme spoločne nenavštívili okolie nášho táboriska na Sklenom. Neuzrieme už s Mahykanom miesta, kde „hniezdia čierne bociany“... ako sa ani s Otom nepoplavím na jeho lodi po Dunaji k Čiernemu moru.

Plány zostali nenaplnené, v srdciach však pretrvávajú spomienky. A človek vraj neumiera, pokým žije v spomienkach iných.

Dúfame, Mahykan, že teraz už stojíš na vrchole Hory a s uspokojením hľadíš nielen na Žiariace more, ale aj na roky svojho plodne prežitého života. A možno aj na nás, svojich nasledovníkov.